Dnes je pondelok, 10.máj 2021, meniny má: Viktória
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Verím, že otec nás ochraňuje

apríl 28, 2021 - 18:27
Mal dušu dieťaťa, ktorá nikdy nemala zostarnúť. MARIÁN KOCHANSKÝ zostal legendou, spevákom a autorom mnohých nesmrteľných hitov, aj keď svojim najbližším chýba celých pätnásť rokov.
Foto: 
archív M.K.

„Na otca myslím každý deň,“ hovorí syn Marek, úspešný kameraman a muzikant, ktorý na otcovu počesť založil pred rokmi Kapelu „kochanski“.

Kapelu ste založili, aby ste boli s otcom aj prostredníctvom piesní?
Nápad založiť skupinu, ktorá by hrala otcove skladby v absolútne inom hudobnom stvárnení, dostal ešte počas života tatko sám. Mne sa do toho projektu popravde nechcelo. Ja som bol skôr taká samostatná klavírová jednotka. Pár mesiacov po tatkovom odchode mi zavolali niekoľkí kamaráti muzikanti, či by sme sa predsa len do toho nepustili. Tak vznikla Kapela „kochanski“.

Dnes ste už populárni, mávate koncerty, pred pandémiou ste plánovali vlastné CD... Teraz, keď je čas, vzniká niečo autorsky nové?
Vydali sme už dve CD počas našej existencie, odkedy nám zakázali hrať, tiež nezaháľame. Odohrali sme on-line koncert. Urobili sme v súvislosti s pandémiou rúškový videoklip k pesničke s príznačným názvom Ty to dáš. Popri tom, našťastie, všetci pracujeme vo svojich zamestnaniach. Niektorí si dávajú do poriadku zdravíčko. Už sa nevieme dočkať koncertov naživo, normálne – s ľuďmi živými (smiech).  

V rozhovoroch hovoríte, že neprejde deň, aby ste na otca nemysleli. Ak môžete prezradiť, o čom sa rozprávate?
My sa nerozprávame, my si píšeme listy (smiech). Teraz vážne. Otec je v mojom srdci a navždy tam zostane. Najviac naňho myslím na koncertoch, keď hráme jeho skladby. Chýba veľmi. On mal nadhľad a určite by vedel vo veľa veciach poradiť, ale teraz si musím poradiť sám.

unknown-2.jpeg

Foto: 
archív M.K.

Aký bol v súkromí? Čo mal rád a vedel sa aj nahnevať? Na pódiu sme ho videli väčšinou s úsmevom...
Otec bol v súkromí úplne normálny tatko. Rád sa dobre najedol, to bolo aj vidieť. On bol taký zberateľ rôznych drobností. Mal napríklad ohromnú zbierku strúhadiel na ceruzky. Rád chodieval na rôzne burzy a k vetešníkom a snoril, či tam nenájde medzi blbosťami niečo zaujímavé. Hneval sa veľakrát aj na mňa, hlavne v období dospievania (smiech). Nemal rád neúprimných ľudí a hneval sa, keď niekto niečo nedotiahol do konca.

Otec sa narodil v Partizánskom. Chodievali ste s ním do rodného mesta? Aký mal vzťah k bežným ľuďom už v čase popularity?
No ono to bolo tak, že nie my, ale on chodieval s nami do rodného mesta. Totiž z Partizánskeho pochádza aj mama, takže sme chodili na mnohé sviatky k babke a dedovi a máme tam rodinu z maminej strany. Tatko bol bežný človek a ľudí mal rád. On sa popularitou vôbec nezaoberal. Keďže si myslel, že kvôli zraku mu nedajú vodičák, chodil dlhé roky každé ráno do práce MHD, a to bolo v čase jeho najväčšej slávy. Na ňom sa popularita vôbec neodzrkadlila. S každým, kto ho oslovil na ulici, si pokecal, kto chcel podpis, tomu sa podpísal (okrem blokovej pokuty, to robil naozaj nerád). Nevedel nikomu povedať nie.

Práve v čase nášho rozhovoru zaznela v rádiu pieseň – Že mi je ľúto... Veríte na znamenia z iného sveta?
S vierou vo veci nadpozemské to nepreháňam. Ale stalo sa mi veľakrát, hlavne v aute, keď počúvam rádio, že otcovu pesničku začnú hrať v najpríhodnejšiu chvíľu. Keď sme boli pred pár rokmi s dcérkou zapáliť na Vianoce sviečku tatkovi v krematóriu, po naštartovaní auta pri ceste domov začala hrať skladba Každý deň budú vraj Vianoce, a to bolo naozaj zvláštne. 

Zvláštne bolo aj to, že tento slávny spevák viedol domov dôchodcov, ale aj kultúrny dom v Petržalke. Ako to všetko stíhal – viesť kapelu, skúšať, cestovať a byť aj v bežnom zamestnaní?
Mal toho naozaj veľa a obdivujem ho dodnes, že to všetko ustál a dokázal. Na to obdobie spomínam veľmi rád. Z domova dôchodcov si pamätám zábavnú príhodu. Keď šiel tatko v bielom plášti po domove, dve babky sa rozprávali, že ten ich riaditeľ sa veľmi podobá na toho známeho speváka (smiech). A v kulturáku som sa naučil hrať na klavíri.

Nepociťoval z mnohých povinností stres?
Stres pociťoval. Najmä v aute. Pamätám si, že keď sme sa raz vracali domov a zatrúbil na vodiča pred ním, klaksón v aute sa zasekol. Tak sme trúbili po celej Petržalke, až kým to domovník z nášho domu neopravil.

To, že je vážne chorý, sa zistilo až pri bežnej zdravotnej prehliadke?
Otec nebol typ speváka, ktorý by pil čajíčky a nosil šálik na krku, aby sa mu nechytili hlasivky. Keď naňho niečo liezlo, dal si niečo extra chladené a bolo. Mal bežné ťažkosti ako každý človek vzhľadom k aktuálnemu veku. Prešiel  aj civilizačnými chorobami, problémom so srdiečkom a s cukrovkou, ale extrém prišiel naozaj nečakane. Otec sa nikdy nevzdával, všetko sa snažil dotiahnuť do konca a veril, že to bude mať dobrý koniec. 

Práve vtedy ste mali cestovať na turné po Amerike... Ako to psychicky niesol? Bol to on, kto vám ostatným dával vieru, že bude dobre?
Turné v Amerike bolo nachystané. Letenky už boli na stole. Tatko išiel na bežnú prehliadku, dať si predpísať lieky, aby neboli v Amerike problémy, lebo mesiac je predsa dlhý čas. Tak sa náhodou dozvedel o rakovine... On bol zodpovedný aj v otázke zdravia a liečba bola preňho najdôležitejšia. Žiaľ, v Amerike už hrať nebude.

dsc_0072.jpg

Foto: 
archív M.K.

Predtým ste boli na turné v Austrálii. Prešli ste Slovensko aj kus sveta. Môžete spomenúť nejakú peknú príhodu?
Tatko prešiel s kapelou takmer všetky kontinenty. V Austrálii je zvláštne všetko, od opačného odtekania vody do umývadla až po prevrátený mesiac. Tam je fakt všetko opačne (smiech). Prekvapilo ma, že na otcove koncerty tam chodili Slováci, čo emigrovali ešte dávno pred vznikom otcovej kapely, ale aj domáci Austrálčania, ktorým sa najviac páčilo oblečenie kapely – keďže textom nerozumeli (smiech). Ešte spomeniem, že keď tatko koncertoval v Severnej Kórei koncom osemdesiatych rokov, stretol sa s dedom dnešného diktátora. Kim Ir Sen, zakladateľ Severnej Kórey, mu podaroval hodinky, ktoré fungujú doteraz. 

Dedove poklady opatruje už aj jeho vnučka Veronika. Počúva aj jeho pesničky?
Ona odmalička chodí na koncerty kapely, takže dedove pesničky pozná. Zvláštne však je, že keď bola maličká, poznala aj dedove pesničky, ktoré s kapelou nehrávame.

Viedol vás otec, keď ste boli deti, k hudbe?
Tatko sa nás snažil všetkých v detskom veku viesť k hudbe. Najmladšia sestra Deniska navštevovala ĽŠU a hrala na akordeóne, ukončila všetky ročníky. Hrá naozaj pekne. Sestra Miška sa muzike nevenovala vôbec, bola skôr za peknú. No a v mojom prípade to tatkovi vôbec nevyšlo, lebo ja som z ĽŠU už po štyroch rokoch zdrhol a hudbe som sa začal venovať až ako dospelý.

A mal na vás čas, keďže najprv veľa cestoval a potom mal novú rodinu?
S kapelou hrával tatko v osemdesiatych rokoch aj stopäťdesiat koncertov ročne. Chodil do práce, skladal skladby, takže sme si ho veľmi neužili. Paradoxne som s ním strávil oveľa viac času, keď žil neskôr v druhej domácnosti. V tom čase už koncertovali menej. Keď som bol dospelý, trávili sme spolu veľa času aj pracovne.

Pokiaľ ide o prácu kameramana, ovplyvnil vás v tom nejako otec?
Túto prácu som si vybral možno aj preto, že som s ním odmalička chodil na nakrúcanie videoklipov i filmu Hudobné sny. Takže už od detstva som mal ku kamere blízko. Napokon som s tatkom nakrútil dva filmy. Lojzo v Austrálii a Colštok turné.

Priblížite, ako vznikali najväčšie hity?
Tatko vymýšľal texty asi všade, robil si poznámky vždy, keď ho niečo zaujalo. Čerpal z bežných vecí, ktoré sa okolo neho diali. Veľa času strávil na cestách. V začiatkoch cestovala kapela na koncerty aj vlakom. Neskôr na starých autách, tak bolo z čoho čerpať. Otec dianie okolo seba neprikrášľoval. On jednoducho písal o realite. Čo sa hudby týka, vždy sa zavrel v izbe, v ktorej bol práve pokoj. Zobral akordeón, skúšal a vymýšľal skladby. Poznal som tak melódie z pesničiek ako – Že mi je ľúto alebo Každý deň budú vraj Vianoce  roky predtým, ako sa dostali na verejnosť.

A ako vznikala skladba Každý deň budú vraj Vianoce?
Tú skladbu mám veľmi rád, a preto ju s Kapelou „kochanski“ hrávame na každom koncerte, či je leto či je mráz. Hudbu k skladbe mal tatko vymyslenú niekoľko rokov. Pár mesiacov po novembrovej revolúcii sa pustil do textu. Tvoril ho veľmi dlho. Text pesničky hovorí o tom, čo platilo pri jej vzniku, čo sa deje teraz a, žiaľ, asi tak bude naveky...

Naveky budú asi aj dobré a rovnako aj zlé ľudské vlastnosti. Koncom novembra minulého roku ste boli na operácii. O čo išlo? Neprekvapilo vás, ako necitlivo sa k nej stavali niektorí novinári?
No, popravde, mal som operácií viac. Preto sa chcem poďakovať primárovi Martinovi Novotnému a tímu neurochirurgie na Kramároch v Bratislave, lebo moja hlava im dala naozaj zabrať. Veľké ďakujem! A ak máte na mysli pseudonovinárku z nemenovaného denníka, ktorá si doslova vymyslela článok o mojich akože diagnózach, kým ja som ležal na operačnom stole, môžem povedať len jedno – urazil by som čokoľvek, k čomu by som ju prirovnal. Našťastie sa cítim lepšie, pracujem a som šťastný, že mám skvelú rodinu, ktorá ma podporuje. Aj keď nám otec všetkým chýba, cítim, že jeho dobro je s nami a keď sme spomenuli znamenia, tak verím, že nás aj neustále ochraňuje. 

ram_0305.jpg

Foto: 
archív M.K.

- - Inzercia - -